LEOPOLD MANDIČ

            Keď mal osem rokov, spáchal to, čo považoval za nesmierny prečin. Sestra ho vyhrešila a priviedla k farárovi, ktorý mu ako pokánie nariadil ponižujúce kľačanie v priestoroch fary. Vtedy sa chlapec rozhodol, že keď vyrastie, stane sa rehoľníkom a kňazom, ale takým, ktorý bude k hriešnikom pristupovať s dobrotou a milosrdenstvom.
            Naozaj sa stal kapucínom. A keďže sa zajakával, jeho predstavení ho nenechávali čítať nahlas a vyhradili mu úlohu spovedania v padovskom kláštore.
            Týmto mužom bol Leopold Mandič. Ľudia všetkých stavov z celého Talianska prichádzali do Padovy a stavali sa k nemu do rady na spoveď. Každý kajúcnik bol pre Leopolda iný a každý potreboval jeho pozornosť a takt. Ku každému z nich sa snažil nájsť cestu.
            Jeho spolubratia ho niekedy obviňovali, že je príliš zhovievavý. Opýtal sa ich: „Aký význam má ešte viac ponížiť duše, ktoré sa prišli vyznať z vín? Nie sú už dosť ponížené? Vari Ježiš ponížil vyberača daní, cudzoložnú ženu alebo Máriu Magdalénu?“
            Myslel to vážne a preto nikdy nedával ľuďom tvrdé pokánie. Ale zároveň dbal na to, aby kajúcnici sviatosť zmierenia nezneužívali. Keď videl, že sa niekto nechcel vzdať hriešneho života, nechal ho odísť zo spovednice bez rozhrešenia. Aj v tomto postoji videl akt milosrdenstva.
            Nemal to ľahké. Bol samotár, a musel spovedať dennodenne niekoľko hodín. Ani jeho povaha nebola jednoduchá. V kláštore každý poznal jeho podráždenosť a hnev. Od detstva mal chatrné zdravie. To poznačilo jeho telesný vývin, takže ako dospelý mal len 140 centimetrov. Pre artritídu bol zhrbený a navyše sa zajakával. Nemal však rád, keď sa naňho ľudia pozerali so súcitom.
            Veľmi túžil byť misionárom vo východnej Európe. Pracovať na zmierení Katolíckej a Pravoslávnej cirkvi, keďže od detstva vnímal nezmieriteľné nepriateľstvo medzi katolíkmi a pravoslávnymi. Nikdy sa tejto túžby nevzdal, i keď pochopil, že predstavení ho do konca života nechajú spovedať v Padove. Svoju službu spovedníka preto ponúkol Bohu ako obetu za zmierenie východnej cirkvi s Rímom. Do svojho denníka si opakovane zaznamenával: „Každý človek, ktorý ma požiada o službu, bude mojím Východom.“
            Jeho sny, že bude cestovať po svete a kázať, sa neuskutočnili. Naopak, takmer celý život prežil v jedinej miestnosti, kde počúval hriešnikov dvanásť hodín denne.
            Mal dar nielen vidieť do svedomia ľudí, ale tiež predpovedať budúce udalosti. Predvídal druhú svetovú vojnu, bombardovanie Padovy i kapucínskeho kláštora, v ktorom pôsobil. Vedel však tiež, že jeho izbičke – spovednici, kde Boh preukazoval milosrdenstvo kajúcnikom, sa nič nestane. Predpoveď sa splnila. Páter Mandič vtedy už takmer dva roky nežil.
            Po oslave jeho zlatého kňazského jubilea začal navidomoči chradnúť a lekári mu diagnostikovali rakovinu hltana. Mal veľké bolesti, ktoré sa stále viac stupňovali, nemohol prijímať potravu. Ale aj v chorobe spovedal. Ešte deň pred smrťou vyspovedal asi päťdesiat kajúcnikov.